Neviditeľná

Je možné pochovať v duši človeka sklamanie a bolesť? Je možné to spraviť tak, aby pri najmenšom možnom zaváhaní sa všetky tie pocity nevrátili? Pred troma rokmi sme si prešli brutálnou manželskou krízou. Bola v nej nevera, nenávidím ťa, ja som to vlastne ani nechcel a nechcel som ani deti a pod. Padli neskutočne bolestivé obvinenia aj výčitky. Výčitky za veci z lásky. Veci, ktoré sme chceli obaja. Áno, bolo to ťažké obdobie, keď sa na nás sypalo mnoho nepríjemností, od úmrtí rodičov a starých rodičov, cez finančné dno, až po pocit, že nič nemáme, nič sme nedosiahli, nič tu po nás neostane. Vyvrcholilo neverou. Padali návrhy ako rozvod, striedavá starostlivosť... Mladší syn mal len deväť mesiacov, keď to celé prepuklo. Postupne sa objavila milenka, ale viac bolelo to, že ona tá milenka bola prítomná takmer rok... Cítila som, že niečo nie je v poriadku, teda že nič nie je v poriadku, ale nechcela som to vedieť. Keď už bolo všetko nad slnko jasné, usela som sa k celej veci nejako postaviť. Rozhodnúť sa. Rozhodnúť sa správne... Nakoniec sme to všetko ustáli. Neviem ako. Len tak nejako. Čas beží, hovorí sa, že hojí rany. NIE, nehojí. Len človek sa s nimi naučí žiť. Potom stačí len tón hlasu, pohľad alebo nemiestna výčitka a všetko to negatívne sa mi zrazu zosype na hlavu. Uvedomujem si, že často reagujem prehnane a keď prvá vlna "urazenosti" prejde, zistím, že sa vlastne nič nestalo. Len jedna z rán sa rozjatrila. A bolí rovnako ako predtým. Najťažšie je ustáť, aby som zákonitému netrieskala o hlavu vždy to isté. V pravú chvíľu si zahryznúť do jazyka. Viem, že on to cíti inak, že sa s tým vysporiadal inak. Viem, že často ani nerozumie, čo sa stalo a darmo mu to vysvetľujem, on vidí celú situáciu inak... Rozmýšľam, či si všetko nepríjemné neprivolávam sama. Keď sa cítim skvele, šťastná a možno aj milovaná, vždy sa stane niečo, čo má za následok tvrdý pád na tvrdú zem. Mám pocit, že môj život je horská dráha... raz som hore a raz dole. Tieto dva body majú od seba poriadne ďaleko. Zvolila som si príliš náročnú trasu? Alebo iné prirovnanie: Čo je dôležitejšie? Radosť z obľúbeného hrnčeka, aj keď je zlepený, alebo riziko, že sa rozsype a ja sa obarím?