Neviditeľná

Príjemné voľno takmer uprostred týždňa... Kopa času na seba aj ostatných. Konečne sa cítim uvoľnená, spokojná a šťastná. Partička kariet s deťmi robí divy. Smiali sme sa ako už dávno nie. Uvažujem, prečo ostatné dni nemôžu byť takéto prijemné, nabité pozitívnou energiou. Závisí naše emotívno len od našej vôle? Dokážeme sa natoľko odosobniť od okolností, aby na nás nevplyvali žiadne vonkajšie okolnosti? V práci trávime väčšinu svojho dňa. Prísť domov, otočením gombíka prepnúť z pozície "worry" do pozície "happy" dá poriadne zabrať. Závidím všetkým tým supermamám s podobnou superschopnosťou... Mne to takto nejde. Pri krvopotnej snahe si celodenné napätie zlízne niekto iný. Väčšinou ten, kto je po ruke a najviac bezbranný. Nie som na to hrdá a prečítala som fúru odbornej literatúry, keď zakaždým mala prísť povestná "zmena". Prišla a hneď aj odišla. Cítim sa ako v začarovanom kruhu. Niekto cudzí ma vytočí, niekto blízky si to odnesie a ja mám výčitky svedomia. Chvíľu som presvedčená, že to bolo naposledy a zajtra alebo pozajtra sa všetko zopakuje. Výsledkom je zmätené dieťa, prípadne tichá domácnosť, a vyhorená a frustrovaná matka a manželka v jednej osobe. V ideálnom prípade by som mala ideálnu, motivujúcu a napĺňajúcu prácu a doma by som stíhala byť vždy dobre naladenou mamou, skvelou šéfkuchárkou, neviditeľnou upratovačkou a po zotmení šľapkou bez zábran. Tu sa mi naskytá ďalšia myšlienka. Som skutočne taká neideálna, alebo sú len moje ideály a očakávania preideálne prehnané? Možno očakávam od seba viac, ako je možné, čím si dávam možnosť sklamať samu seba a alibisticky sa vyhovárať na okolnosti. Zasa som tam, kde na začiatku. Všetky moje pocity závisia od mojich postojov... aj v nárokoch na seba samu.