Neviditeľná

Po straaaaaaaašne dlhom čase vstávam v super nálade. Vyspatá, oddýchnutá. Deti zázrakom ešte spia. Mám rada chvíle, keď je v dome ticho, celý patrí len mne. Uvarím si kávu, vdychujem tú omamnú a predsa sviežu vôňu a zhreším. So sladkým presladkým čajovým pečivom. Len dva keksíky, to predsa smiem. Mám pred sebou úlohu týždňa. Z domu v stave "ruiny" stvoriť do v stave "obývaný" a "obývateľný". Na 250 štvorcoch je to celkom zábavné. Letím z poschodia na poschodie, aj tisíckrát. Zmena je viditeľná, tak ma opája pocit spokojnosti. Na šramot v dome sa zobudia aj decká a zakrátko aj Zákonitý. Ranné prebúdzanie skrátim vetraním a čerstvý vzduch už urobí svoje. Ešte rýchlo spojazdním práčku (vďaka za práčovňu) a dom vyzerá, že by ho mohli uzrieť aj cudzie oči. Chvíľu poškuľujem po vysávači, ale rozhodla som sa, že mu dnes uštedrím voľno, veď sem tam smietka ešte nikomu neuškodila. Pristihla som sa, že sa usmievam. Nie že by som sa inokedy nie, ale dnes je to niečím zvláštne. Usmievam sa. Takmer stále. Ostatní okolo mňa sa usmievajú tiež. Ako to hovorí, to staré príslovie? Ako sa do hory volá,...