Neviditeľná

Vyhorenie v práci. V súčasnosti často skloňovaný pojem. Je obrovské množstvo ľudí, ktorí trpia syndrómom vyhorenia alebo sú presvedčení, že trpia syndrómom vyhorenia. Je mi jasné, že vysoké percento pracujúcich ľudí robí prácu, ktorú nemá rado alebo je pre nich práca z núdze cnosť - teda robia niečo, pretože nemajú možnosť robiť prácu podľa svojich záujmov. Zároveň naše platy tiež nie sú premotivujúce. Ale... Dá sa robiť prácu, ktorá nás nebaví s elánom? Ja si myslím, že dá. Je k tomu potrebná príslušná motivácia. Niečo, čo by nám predsa len spôsobilo radosť. Jednoduché pochválenie, že sme niečo spravili dobre alebo až výnimočne nám dodá energiu a zlepší náladu. Jednoduchá podpora zo strany nadriadeného , ak máme zlý deň alebo ťažké obdobie v súkromí nám dodá pocit, že sme pochopení a dôležití. Jednoduché nevinné "spiknutie" s kolegami voči systému alebo pravidlám nám dodá pocit spolupatričnosti. Jednoduchá privítanie "Dobré ránko! Máme sa?" nám dodá teplo na duši. Jednoducho sa môcť ozvať, vyjadriť svoj názor bez strachu pred negatívnymi následkami nám dodá pocit istoty. Atď... Myslím, že toto sú všetko veci zadarmo, ktoré stoja maximálne chvíľku času. Šťastný zamestnanec je oddaný zamestnanec, oddaný zamestnanec je dušou pracovného kolektívu. Tíško sedieť a v duchu šéfovi zaželať "všetko dobré" nám ale nepomôže. Pochváliť šéfovu kravatu a požiadať ho o pozornosť tiež nestojí nič, maximálne chvíľku voľného času... Včera som bola na pracovnom stretnutí, kde sa mne a kolegyni dostalo pochvaly. Fakt skvelý pocit. Dlho som bola presvedčená, že to čo robím, nerobím dobre. Viem, že robím chyby a ja ich robiť budem, pretože len ten nerobí chyby, kto nerobí nič. Ale aj tak to bol dobrý pocit :)