Neviditeľná

Prešiel celý týždeň. Dobrá nálada je chytľavá, celkom nám všetkým vydržala. Práca, práca, práca, práca... bol vzorec posledného týždňa. Pár ukradnutých chvíľ pre seba som vypĺňala čítaním. Poznávaním seba. Objavila som čaro meditácie. Jasné, že pojem ako taký mi bol dávno známy, ale vždy som považovala nejaké dýchanie za stratu času a zábavku pre ľudí, ktorí nemajú čo robiť. V rámci "zmeny" som sa rozhodla byť otvorená na všetky pozitívne veci okolo seba. Od mamy som raz dostala knihu Josého Silvu: Kontrola mysle, roky sa na nej len ukladal prach. Pred pár dňami som ju otvorila a prečítala som ju takmer za jednu noc. Obsah knihy mi víril v hlave. Začala som ju čítať znova. Pomaly. Poctivo robím prvé odporúčané cvičenie - meditujem. Neverila som, že "sledovať svoj dych" dá takto zabrať a že by to mohlo mať takéto pozitívne účinky. Zastaviť vír svojich myšlienok sa mi zdalo pri prvých pokusoch nemožné. Ani teraz sa mi to nedarí vždy, veď týždeň je v tomto "športe" veľmi krátka doba. Ale... Rádovo som spokojnejšia, sama so sebou, som ohľaduplnejšia a trpezlivejšia, s inými vo svojom okolí. Najkrajšie je zistenie, že sa dokážem pozrieť do zrkadla. Nechodím okolo tohoto kúska nábytku s úplnou ignoráciou. Stále tam stojí tá neforemná, všetkým tukom prerastená osoba. Stále vidím prevísajúce brucho, tvaroh na stehnách, zadok ako lodný kufor. Ale som to ja. A vidím sa. Spoznávam sa. Všímam si sama seba. Nemám rada ten obraz v zrkadla, vôbec nie. Mám však odvahu sa naň pozrieť. Možno sa ho raz naučím mať rada. Nateraz sa akceptujeme. Možno je to prvý krok. Prvý krok smerom do viditeľna.